One way or another

20. února 2013 v 18:43 | Lenik |  One way or another
Áno, rozhodla som sa zaviesť rubriku FF...

Ešte neviem o kom budú tie FFky Smějící se
Možno by som rada robila niečo ako FF na prianie Smějící se.

Po dlhom čase odo mňa niečo nové, je to s Liamom z 1D.
Nech sa ľúbi.


V nasledujúcom príbehu nebolo ublížené žiadnemu členovi One Direction Smějící se



LIAM
Otvoril som oči. Chcel som zistiť, že sa mi to iba zdalo. Ale keď som si uvedomil, že ležím na chrbte a cítim zvláštnu vôňu auta, ktorú nepoznám...
Každé auto má svoju vôňu. Túto som začal nenávidieť.

Zo zadného sedadla som zazrel za volantom ženu. Videl som vlastne iba jej vlnité, dlhé vlasy. Nevšimla si, že už som pri vedomí. Ako ma do pekla omámila? Blázon, blázon, blázon...
Ruky aj nohy som mal zviazané, ale aj tak som si dokázal zlepiť z úst nepríjemnú pásku. Toto si príliš nepremyslela.
"Hej! Ty...!" nereagovala. Iba prudko zabočila, poriadne to s celým autom zahádzalo.
"Toto nemôžeš! Budeš mať problémy!" snažil som sa jej dohovoriť, kým je ešte čas. Opatrne bez prudkých pohybov som si prezeral palubnú dosku auta. Nevidel som žiadnu zbraň. V duchu som si začal nadávať. Bolo mi to treba? Byť hviezdou? Teraz by som s radosťou prijal prácu v TESCU, kde by som sa cítil aspoň BEZPEČNE, za mizerný plat, ale bezpečne. A namiesto toho som v aute a sú to možno moje posledné hodiny života.
"Kam ideme?" stále bola ticho. Blázon...
"Pozri, ak som ti nejako ublížil, je mi to veľmi ľúto. Určite sa dohodneme..." aby si nevšimla, že sa snažím sledovať cestu a "volať" o pomoc, tak som robil to, čo mi ide najlepšie - trepal hlúposti.

LACEY

Bolo mi to veľmi ľúto. Ale keď ma osud, alebo čo to bolo, tak dokonale oj*bával, chcela som mu pomôcť aj ja a zabávať sa na mne spolu s ním. Áno, uniesla som ho. Už nebolo cesty späť. Nemienila som mu predsa ublížiť. Chcela som iba jeden deň. Nešlo tak ani o jeho osobu. Bol v tom nevinne. Bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ak by tam bol niekto iný, uniesla by som jeho. Išlo o samotný čin.
"Určite vieš, že máme dosť peňazí...." uškrnula som sa. Bol vystrašený. Ale bolo by odo mňa veľmi, veľmi zlé, ak by som sa mu čudovala. Ale predsa! Bola som o dosť slabšia žena, bola som sama, nemala som zbraň, mohol ma kedykoľvek premôcť. Nechápala som, prečo sa o to nepokúsil.
"Mne o peniaze nejde..." pošepla som.
"Tie som potrebovala pred pol rokom..." pomyslela som. Zastavila som na cestičke, na ktorej som parkovala už tisíckrát. Vystúpila som a zabuchla predné dvere. Povzdychla som a otvorila tie zadné.
"Ideš sám, alebo ti máme pomôcť?" zahrala som sa na drsnú. Žiadne "máme" nebolo. Ale ako by som ho dostala sama dnu? Ublížene na mňa pozrel a prikývol. Zosunul sa zo sedadla a postavil sa na nohy. Podržala som ho, pretože bolo pre neho ťažké stáť so zviazanými nohami. Stále si podskakoval na mieste. Auto som zamkla a ukázala mu prstom smer, ktorým sa vydáme. Susedné domy boli opustené. Rovnako ako ten môj.
"Pozor..." zachytila som ho, keď stratil rovnováhu.
"Je ťažké chodiť so zviazanými nohami..." zahundral.
"Je ťažké chodiť bez nôh...." chladne som povedala, počula som ako naprázdno preglgol. Chcelo sa mi strašne smiať. Ten už určite oľutoval všetky svoje hriechy. Otvorila som dvere, ktoré zavŕzgali. Ale bolo to vŕzganie, mojim ušiam lahodné. Pripomínalo príchody do teplého domova. Poskackal dnu a s hrôzou v očiach sa začal obzerať.
"Tu je tvoje miesto..." ukázala som na gauč. Doprevadila som ho až k nemu a keď sa na neho zvalil, zobrala som z kabelky putá a pripútala ho ku radiátoru. Mal tenké ruky, takže vôbec nebolo potrebné zbaviť sa pásky okolo jeho zápästí. Pozrel na mňa, či to myslím vážne.
"Máš pekný výhľad, mal by si mi poďakovať..." ukázala som na okno, z ktorého bol naozaj krásny výhľad. Vystrela som sa a porozhliadla sa po miestnosti. Bola taká prázdna.
"Tu bývaš?" spýtal sa. Prikývla som. Vyslovil to, na čo som presne vedela, že sa opýta.
"Nebolo to najmúdrejšie rozhodnutie, priviesť ma práve do svojho domu. Nemyslíš?" len som sa uškrnula.
"Pamätám si presne cestu, polícia ťa nájde..." dôležito povedal.
"Tak musím niečo vymyslieť, aby si na to rýchlo zabudol..." usmiala som sa. Naozaj som ho nechcela strašiť! Prisahám! Nesmie sa mu skriviť ani vlások na hlave.
"A kde máš rodinu? Priateľov?" znova ďalšia otázka.
"Nie sú..." jednoducho som odpovedala a dala som si dole bundu. Zapla som kúrenie a zasvietila svetlá. Cítila som, ako ma sleduje.
"Máš pohodlie?" vošla som do kuchyne.
"Na momentálnu situáciu, áno... ďakujem..." sarkasticky poznamenal.
"Mohla by si mi doniesť vodu?" zaznela prosba. To nebol problém. Naplnila som hrnček vodou. Pozrela som na ten hrnček. Znova spomienky. Zatriasla som hlavou, nechcela som nič vidieť.
"Ak budeš kedykoľvek smädný, tak mi povedz.." priložila som mu hrnček k ústam a on začal piť. Prikývol, to znamenalo, že má dosť. Tiež zrakom spočinul na hrnčeku. Kto by sa nepozastavil. Bol to strašný hrnček. Vyrobený, nepravidelný, farby neladili.
"Kurz hrnčiarstva?" zavtipkoval. Prekrútila som očami.
"Radšej sa daj na maľovanie..." usmiala som sa, mal pravdu. Keramika mi vôbec nešla.
"Ako sa voláš?" vyhŕkol zo seba. A zo mňa bez váhania vyhŕklo:
"La..." ale pozastavila som sa. Ha, ha, ha... chcel ma dostať. Pokrútila som nad ním hlavou. On úsmev od ucha k uchu, že ma dostal, aj keď nie na celkom, dostal ma.
"La...?" podvihol zvedavo oči. Rýchlo mi nenapadali možné náhrady.
"Laura..." príjemne som sa na neho usmiala. Odfrkol si.
"Teší ma LAURA..." zdôraznil to s podtónom: to nie je tvoje pravé meno.

LIAM

Prešli asi dve hodiny. Sedel som priviazaný o radiátor ako túlavý pes. Laura (alebo ako sa to vlastné volá) pobehovala po celom dome a niečo balila. Chcel som jej povedať, že do väzenia jej určite nedovolia zobrať si všetky tie veci. Oprel som si hlavu dozadu a odfučal. Znova. Netušil som, čo to dievča má v pláne. Kto ju vlastne poslal. Možno Danielle. Neprijala rozchod veľmi dobre. Alebo niekto z mojich nepriateľov. Ale veď ja nemám nepriateľov!!!
"Možno nejaké fanynky...." premýšľal som nahlas. V hlave som mal toľko myšlienok, išiel som sa z nich zblázniť.
"Laura?" nervózne som na ňu zavolal. Počul som dupot, ponáhľala sa dole.
"Áno?" prívetivo sa opýtala a kráčala ku mne. Na tvári mala úsmev. Nechápal som tomu. Veď ma uniesla, mala by byť zlá, mal by som ju nenávidieť. Ale ona mala v sebe dobro. Prišiel som na to, musím ju presvedčiť. To je jediná cesta.
"Kedy prídu?" spýtal som sa. Aj keď som tušil, že nik iný nepríde.
"Uhmm..." chytila sa za čelo a vôbec nedokázala skryť, že som ju dostal do úzkych a že si práve premýšľa výhovorku. Mal som pravdu.
"Čoskoro..." otočila sa mi chrbtom a povedala. Ani klamať nevie!!! Všimol som si, že je prezlečená. Niečo ako pracovný odev? Niečo tam hore robila. Staré rifľové šaty na traky boli ofŕkané od bielej a žltej farby. Dokonca sa aj prezula do conversiek.
"Pusť ma Laura. Toto nemá význam.." zúfalo som ju poprosil.
"Hladný?" nadšene sa spýtala a ignorovala moju predošlú prosbu. Vôbec to nechápala. A čo moja rodina? Určite zistili, že som zmizol. A chalani taktiež. Stále som nechápal, ako to dokázala. Toľko dobrých osobných ochrankárov...
Na chvíľu sa vrátila a pustila telku. Nejaký kvíz.
"Naozaj? Naozaj musím stráviť hodiny tu pozeraním Milionára?" zakričal som. Odpoveď som nedostal. Z kuchyne sa ozývali rôzne zvuky ako pri varení. O chvíľu sa ku mne dostavila aj fantastická vôňa.
"Ďalšia otázka: Skratka EKG znamená: a.) Echokardiografia b.) Elektrokardiografia c.) Endokradiografia" moderátor prečítal otázku. Cítil som sa hlúpo, nevedel som to. A je to celkom známa skratka.
"Béčko..." zakričala z kuchyne Laura. Naozaj to bola správna odpoveď. Otázky z medicíny jej šli. Pri športových otázkach bola ticho. Tu som bodoval ja. Bola múdra, bola veľmi múdra. To preto sa dokázala dostať cez ochranku. Možno jej z toho šiblo.
"Nie je to fantastické? Aspoň si sa tu niečo dozvedel...." položila taniere na mini stolík a ovládačom vypla telku. Ten tanier vyzeral vynikajúco. Brokolica s cestovinami, určite syr a nejaká tá paradajková omáčka.
"Laura, pusť ma..." znova som sa ju prosil. Pozrela do zeme, videl som jej v očiach ľútosť!
"Čo moja rodina? Na ňu nemyslíš? Čo moja mama? Musí sa báť..." pokračoval som, chcel som ju zlomiť.
"Laura.." pošepol som.
"Hm?" napichla kúsok na vidličku a ponúkla mi to. Zaváhal som. Prekrútila očami a vopchala si to do úst.
"Nie je to otrávené..." povedala s plnými ústami. Znova som uhol hlavou, keď ma chcela kŕmiť.
"Chcem sa najesť sám, ale s týmto...." pozrel som na putá. Stačilo, aby mi dala putá dole. Váhala, váhala dlho, ale nakoniec ma vyslobodila od toho strašného radiátora. Ruky a nohy som síce mal stále zviazané páskou. Sadol som si dole ku stolíku, oproti mne si sadla Laura. Podala mi vidličku a usmiala sa.
"Dobrú chuť..." tiež som sa usmial a začal to pomaly jesť. O jedlo mi však nešlo.
"Chutí to skvele..." zahmkal som. Urobil som sa nešikovným, naberal som jedno sústo na vidličku asi miliónkrát. Ako som predpokladal, všimla si to. No tak, no tak....
"Dám ti dole tú pásku z rúk, ale o nič sa nepokúšaj..." pohrozila mi, poslušne som prikývol. Prišla na moju stranu stolíka, postavil som sa. Prekvapene na mňa pozrela, bol som vyšší. Videl som sa v jej veľkých modrých očiach.
"Je mi to ľúto.." nechápala, rýchlo som prehodil cez jej hlavu moje zviazané ruky, a dostal ju do môjho zovretia. Začala so sebou hádzať. Podarilo sa jej otočiť sa ku mne chrbtom, bolo to pre mňa len výhodnejšie, zovrel som ju silnejšie. Keď kopala nohami vo vzduchu, prevrátila malý stolík s našim jedlom. Bolo mi to ľúto, no musel som myslieť na seba.
"Prestaň so se-bou há..." praskli mi nervy a zovrel som ju silnejšie. Počul som zvuk, ktorý mi vybil dych, moje telo v momente ochablo. Laura sa zosunula na zem s výkrikom. Bola to jej ruka, v ktorej nepríjemne zapraskalo. Chcel som niečo urobiť, ona však nestratila hlavu, strčila ma na gauč a skôr ako som sa stihol nadýchnuť, znova som bol pripútaný k radiátoru. Do hlavy sa mi predralo jej skučanie. Ľavú ruku mala zvesenú pri tele.
"Pre-prepáč!" chcel som ísť k nej, radiátor to nedovolil. Ani na mňa nepozrela. Utekala hore. Zúrivo som zavrčal, ako som to mohol spraviť.

LACEY

Lakťový kĺb bol vykĺbený. Ruka ma bolela. To jediné som vnímala. Nemohla som na ňu ani dýchnuť, no musela som ju ohmatať. Sadla som si na zem a oprela sa o vykachličkovanú stenu.
"Do riti!" nadávky cez zuby mi od bolesti nepomohli. Dávala som na prednáškach pozor a vedela som, že toto musím napraviť. Vykríkla som do uteráka, chcela som si nechtami vyškrabať oči, tak to bolelo. Klesla som na pravú stranu, rozhorúčené líce pocítilo úľavu od chladnej podlahy. Toto muselo skončiť. Provizórne som si zaviazala ruku, aj keď to cez tú bolesť išlo ťažko. Musela som zísť dole. Schody sa mi rozdvojovali. Liam na mňa vystrašene pozeral.
"Musíš s tým ísť do nemocnice..." zavrtela som hlavou a dvihla z podlahy tanier. Všetko bolo rozhádzané.
"Nechaj ma tu a choď do nemocnice!" skríkol. Znova som zavrtela hlavou a dvihla aj druhý tanier. Zatočilo sa mi v hlave, musela som si kľaknúť. Kašľala som na taniere, pustila som ich.
"Laura zavolaj niekoho, kto ťa odvezie do NEMOCNICE!" jeho krik mi nič neuľahčoval.
"NIKTO taký neexistuje!" zvrieskla som na neho rovnako. Zarazene na mňa pozrel.
"Nechápeš, že môj život stojí za hovno!" nechcela som plakať.
"Môj život nie je..." chcela som dokončiť vetu, ale nemohla som.
"Nemám nikoho..." zavzlykala som. Nemám nikoho ani nič. Všetko mi život vzal. Vybrala som malý kľúčik z vrecka šiat a hodila mu ho.
"Choď..." ani som na neho nepozrela.
"Na okne sú kľúče od auta. Vezmi si ich a choď...." rýchlo sa oslobodil, zubami sa zbavil pásky na rukách a potom si oslobodil aj nohy. Prišiel ku mne, kľakol si predo mňa.
"Choď, prosím..." stále som pozerala hlboko dole. Položil ruku na moje rameno. Odvrátila som hlavu. Pocítila som jemný bozk v mojich vlasoch, rozbúšilo sa mi srdce. Pomaly sa dvihol a odišiel.


LIAM

"Kde si pre boha bol?" pýtali sa ma všetci.
"Potreboval som deň voľna, iba pre seba. Strávil som ho sám. Je nepodstatné kde..." a ja som im všetkým takto odpovedal. Bol už neskorý večer, nechceli ma už znova pustiť von. A ja som oľutoval, že som ju tam nechal samú. Ráno som sadol do auta, ktoré vlastne patrilo Laure a vrátil sa na to miesto.
"Hej! Hej!" vyskočil som z auta, keď som videl nejakú stavebnú firmu búrať Laurin dom. Búrali sa vlastne všetky domy v susedstve.
"Čo sa tu deje?" spýtal som sa robotníka.
"Odkúpili sme to tu, bude tu nové obchodné centrum." s úsmevom mi povedal. Ustúpil som o pár krokov, nemohol som tomu uveriť. Laura to mala všetko naplánované. Pre nejaký dôvod stratila svoj domov.
"Do riti!" vrátil som sa do auta a začal ho prehľadávať. Nenašiel som nič. Len papiere od požičovne áut aj to tam bolo falošné meno. Auto bolo vypožičané na meno Angelina Jolie. Len som si neveriacky odfrkol. Bola neuveriteľná perfekcionistka. Nechcel som myslieť na to, čo mohla urobiť. Oprel som sa a rozmýšľal som, čo by som mohol urobiť pre to, aby som ju našiel...


LACEY

Skončila prednáška a všetci sa začali dvíhať. Ja som si vzala ten jeden zošit, do ktorého som si aj tak iba čarbala a kráčala k dverám. Bola som rada, že mi škola vyhovela a dala mi ubytovanie, kým sa nepostavím na vlastné nohy. Prácu si nájdem hneď ako sa mi vylieči ruka. Po Liamovi, kedy som padla na samé dno, som vstala z popola. Veľmi ma mrzelo, čo som mu urobila. Ľutovala som to každý deň. Prisahám Vám, že každý deň čakám, kedy sa pred mojimi internátovými dvermi objaví polícia. Musela som sa sústrediť, aby som sa mohla vyhýbať bezohľadným ľuďom. Vyšla som z budovy, ďalšiu prednášku som mala na opačnom konci areálu a mala som len 10 minút prestávku. Kašľala som na predpisy, urobila som si skratku cez trávnik. Nemala som vo zvyku pozorovať ľudí, teraz som si však všimla väčšiu skupinu ľudí, ktorí jasne nepatrili medzi študentov. Srdce mi začalo búšiť, akoby tušilo, že som do toho zamiešaná. Samí chlapíci, vysoký, svalnatý. To nie je nič dobré. Zastala som a snažila sa byť prirodzená, splynúť s tým trávnikom, na ktorom ako jediná stojím.
"Fuuuuuuck..." pomyslela som si, keď sa pozreli na nejaký obrázok a na mňa, na obrázok a na mňa. Nakoniec jeden z nich prikývol. Čo mi ostávalo? Rýchlym krokom som sa pustila opačným smerom ako boli oni. Stále som si opakovala, že som v kaši. Avšak, nestrácala som hlavu. Univerzita ma 2 000 študentov, medzi nimi sa stratím. Zamierila som si to do budovy, kde majú prednášky chirurgovia, tých je najviac. Prešla som cez celú budovu, usmievajúc sa na fešných budúcich chirurgov a vyšla opačným vchodom. Bola to ulička známa ako huličská ulička (musíte to pochopiť, študenti majú veľa stresov a musia si to nejako ventilovať). Už som ich nevidela. Striasla som sa ich. Usmiala som sa a kráčala dopredu bez toho, aby som sa pozerala pred seba. Vrazila som do niekoho, alebo ten niekto do mňa? Úsmev mi klesol.
"Rád ťa znova vidím...." nadýchla som sa, aby som niečo povedala, alebo aby som skôr vykríkla, pohotovo reagoval, zapchal mi ústa. Cítila som ako niekto ďalší podbral moje nohy. Niekam ma niesli. Naložili ma do veľkej BIELEJ dodávky, asi piati chlapíci stáli nado mnou, hrôzou som vydýchla. Všetci ma podržali, aby som sa nemrvila a zaviazali mi oči. Zviazali mi nohy.
"Pozor na ruku..." povedal. Tú zdravú mi priviazali ku telu. Nemohla som sa hýbať. Možno kotúľať. Áno, to som mohla. Snažila som sa hovoriť cez pásku, nič mi však nebolo rozumieť. Chcela som sa mu ospravedlniť. Teraz ma určite niesli na políciu. Toto bol koniec.
Pocítila som pod zadkom stoličku. Bola studená. Pripravovala som sa na všetko, dali mi dole šatku z očí a z úst mi dali dole tú nechutnú pásku. Oči som reflexne zatvorila pred prudkým svetlom lampy nado mnou. Obzrela som sa za človekom, ktorý mi oslobodil oči, nikto tam nebol. Poobzerala som sa po izbe. Bola to pekná, hotelová izba. Toto bolo absurdné. Neostávalo mi nič iné, iba čakať.
"Rada utekáš čo?" veta odznela skôr ako som videla postavu. Všetky moje zmysli boli popletené. Nevedela som, či je to Liamov hlas, alebo nie. Možno toto celé je iba nočná mora. Z dverí, ďalej od miesta, kde som sedela, sa vynoril nakoniec Liam. V ruke držal tanier a pohár vody so slamkou. Usmiala som sa. Toto nemohla byť pravda. Takže odplata.
"Čo to má znamenať Liam?" zúfalo som sa spýtala.
"Smädná?" ignoroval ma. Prikývla som, tak sa mi dal napiť. Videla som na ňom, ako si to užíva! Ale stále som si nemohla byť istá, či ma neudá. Len sa možno chcel pobaviť skôr, ako ma odvezie na políciu. Znova si šiel sadnúť na gauč, vzdialený asi 2 metre odo mňa.
"Prosím preskočme toto celé a odvez ma rovno na políciu. Ku všetkému sa priznám. Veľmi ma to mrzí..." smrteľne vážne som mu to navrhla.
"Hladná?" napichol na vidličku kúsok zemiaku a kráčal s ním ku mne. Uhla som hlavou. Naozaj som nemala chuť jesť. Prekrútil očami a strčil si sústo do úst.
"Nie je to otrávené...." znova sa vrátil na svoje miesto.
"Fajn, týra ma. Zaslúžim si to." pomyslela som si.
"Ak nie si hladná, môžeme začať..." pozrel na mňa, usmial sa a potešene si pošúchal dlane. Začať s čím? Naprázdno som preglgla. Vzal si od menšieho jedálenského stola ďalšiu stoličku a sadol si tesne predo mňa.
"O Bože..." prosila som v duchu.
"Laura.." povedal moje meno s takým potešením.
"Bolo ťažké ťa nájsť..." oprel sa lakťami o svoje kolená, bol ešte bližšie.
"Mrzí ma to Liam..." znova som to povedala.
"Priznám sa, len ma prosím pusť..." len pokrútil hlavou.
"Takže, tvoje pravé meno?" pozrel na mňa cez svoje husté, dlhé a zatočené mihalnice. Na čo som mu ho mala hovoriť? Určite mu to na študijnom oddelení povedali, keď ma hľadal.
"Laura..." nekompromisne som cekla. Hravo si zahryzol do pery.
"Určite?" uistil sa.
"Určite..." bez váhania som to potvrdila.
"Tak sa na to pozrime..." po niečo sa vrátil ku gauču. Vzal do rúk môj zošit.
"Hmm..." pozorne ho študoval a znova si sadol. Zastal pohľadom na asi siedmej stránke, otočil ho ku mne.
"To má byť akože kôň?" pokrčil neveriacky čelom. Fájn, vôbec sa mi ten kôň nepodaril.
"Aj to maľovanie by pre teba bolo strata času, radšej si nájdi niečo, čo ťa fakt napĺňa. Napríklad, unášanie ľudí! V meste bude určite nejaký kurz..." znova som kajúcne povzdychla a sklopila zrak. Zavrel zošit a pozrel na jeho obálku.
"Prečítaj to..nahlas..." ukazovákom poklepkal na miesto, kde som mala veľkým napísané LACEY. Zavrtela som hlavou. Usmial sa a posunul stoličku ešte bližšie, až tak, že som svoje zviazané kolená mala v blízkosti jeho rozkroku.
"Pre-čí-taj to...." pošepol, trocha naštvane, trocha s hravými očami. Tie ma dostali.
"Lacey, volám sa Lacey..." zhypnotizovanie som pošepla.
"Teší ma Lacey..." pošepol mi späť a zminimalizoval medzi našimi tvárami vzdialenosť.
"Som Liam..." usmial sa a ja tiež. Potom ma pobozkal.
 

11 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Andy Andy | Web | 22. února 2013 v 19:20 | Reagovat

Jéééé, jen pokračuj, strašně se těšíme na pokračování! :)

2 Doms Doms | Web | 22. února 2013 v 19:36 | Reagovat

Ježiš to je úžasné, úplně mi tvoje ffky chyběly :). A pak ještě, že je to s Liamem! No miluju tě :D. A až budeš psát na přání, ozvi se :-P

3 Mirka Mirka | 23. února 2013 v 18:54 | Reagovat

F-A-N-T-A-S-T-I-C-K-É!! :)

4 Doms Doms | Web | 23. února 2013 v 22:07 | Reagovat

Já se tak hrozně omlouvám, že otravuji, ale většina ostatních fan fic o 1D se nedá číst a ty jsi jedna z mála, co vážně psát umí (ano, asi chápeš, kam směřuji)... Prostě tě chci poprosit, jestli by jsi co nejdřív přidala další díl :). A honem, nebo na řadu přijdou výhružky ! :D

5 Pája Pája | 17. května 2013 v 21:49 | Reagovat

úžasný!

6 Oli Oli | 6. července 2013 v 17:09 | Reagovat

WOW o.O ! WOW ! dokocnaaaaaaaleeeeeee to  je :3 ĎALŠIUU

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama