She keeps me warm 3

29. března 2013 v 19:45 | Lenik |  She keeps me warm
Znova venované pre Aničku Mrkající.
Ak by čítal ešte niekto túto poviedku o Edovi okrem nej, napísali by ste mi koment (alebo aspoň klik na tie hviezdičky pod článkom), aby som vedela, že to čítate? Je to pre mňa fakt dôležité vidieť od vás spätnú väzbu. Ďakujem Usmívající se.
Ak nanešťastie zistím, že to fakt číta iba ona Smějící se. Anička, neboj sa, dopíšem to len a len pre teba! Smějící se



"Jedna *** vynesená informácia o Edovi a letíš domov..." dodal s úškrnom.
"Znášať teba bude tá najhoršia podmienka môjho prijatia..." pomyslela som si.
"Áno, som si toho vedomá..." s pokojom v hlase som povedala.
"Viem byť diskrétna..." znova všetci zaregistrovali, že mi prišla sms správa. Od Nicka.
Zradca. Chcel ešte hovoriť s Edom.
Hell no.... Turné s Edom by pre mňa bola veľmi dobrá skúsenosť. A ako človek som potrebovala zmeniť prostredie.
"Máš niekde prácu?" spýtal sa ma Ed a odpil si z kávy. Stuart si pochybovačne odfrkol. Čo do pekla proti mne má?
"Mám vlastne tri miesta...." usmiala som sa. Bolo ťažké nájsť si slušnú prácu bez univerzity, a ak som sa chcela venovať fotografovaniu, musela som niečo obetovať.
"Vypomáham vo fotoateliéry, pracujem v malej kaviarničke a niekedy večer v klube ako barmanka."
"Kde si sa naučila toľko o programoch?" zvedavo sa spýtal Murray. Usmiala som sa. Páčilo sa mi, že ma uznáva ako Boha programovania.
"Dávnejšie som sa venovala blogom, takže človek sa popri tom veľa naučí..." užasnuto prikývol.
"A čo rodina?" nepríjemne som sa zamrvila na stoličke. Musela som povedať pravdu. Inokedy som sa len zasmiala a povedala: hlavne, že sú všetci zdraví....
"Vychovávala ma teta s jej manželom. Bohužiaľ sme ostali len my dve s tetou a pred pár rokmi odišla navždy aj ona..." nastala ich ľudská reakcia, ľútostne na mňa pozreli. Okrem Stuarta samozrejme, ten vyzeral akoby si myslel, že klamem.
"Nechcem, aby ste ma prijali len pre to, pretože Nick sa za mňa prihovoril...." prerušila som smútenie, pozrela som priamo na Eda. Ten sa len usmial a zavrtel hlavou.
"Ja naozaj neviem o kom hovoríš..." zahral to do outu. Prijala som to. Ak tvrdil, že som pre nich dosť dobrá, začala som tomu veriť. Znova som zrušila Nickov hovor, Stuart naštvane zafučal.
"TAK to konečne dvihni..." vybehol na mňa.
"Teraz naozaj nemôžem hovoriť..." s týmito slovami som dvihla.
"Daj mi Eda k telefónu, a dám ti pokoj..." vysypal zo seba.
"Prečo mu nezavoláš na jeho telefón?" precedila som cez zuby, aj tak mi všetci rozumeli. Ed asi vytušil, že hovorím o ňom. Rezignovane som Nicka počúvla a podala Edovi môj telefón.
"Oh..." prekvapene si ho vzal. Bolo to také trápne.
"Áno, áno.." zasmial sa Ed. Nespustil zo mňa pritom oči. Jasne bolo počuť, ako mu Nick povedal, aby ma na sekundu zamestnal, alebo doprevadil na prvý vlak domov.
"Oh áno.." znova sa zasmial. Nick mal dnes vtipkársku náladu?
"Dobre, maj sa..." podal mi späť telefón.
"Zavolal by mi, nechal som si však telefón v kancelárii..." vysvetlil mi, stále s úsmevom na tvári. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela.
"Spomínal mi nejaké koláčiky..." celá červená som zavrela oči.
"Sľúbila som mu, že mu donesiem jeho obľúbené punčové rezy...." ale keďže bol zradca a dokonca zradca s vysokým cholesterolom, nedostane nič!
"Ak už na mňa nič nemáte... chcela by som stihnúť svoj posledný priamy spoj domov..."
"Jasné, môžeme sa dohodnúť na pondelok. Pripravíme zmluvu a dozvieš sa viac o našom programe." prikývla som Edovi.
Úprimne som strácala nádej, že stihnem vlak. Z kaviarne som vyšla akože pohodovým krokom... hneď ako som sa im dostala z dohľadu, ozlomkrky som sa rozbehla.


"Tak..." spoločne sme zatvorili kufor auta. Na hrudi ma tlačil ten nepríjemný pocit pri lúčení. Dohodli sme sa, že sa rozlúčime na parkovisku pred autom. Pre mňa to tak bude ľahšie.
"Dávaj si na seba pozor..." Nick sa na mňa usmial. Bože, úsmevom to vôbec nezľahčoval. Prikývla som, rukávom som si pretrela zaslzené oči. Bolo ťažké opúšťať rodinu, jedinú rodinu, ktorú som mala.
"Pravidelne mi napíš, alebo pošli pohľadnicu..." vtisol mi bozk do vlasov a pevne ma objal. Znova som iba prikývla, tvárou schúlená na jeho hrudi.
"Máš všetko?" odtiahol ma od seba, dobre som to vedela, musela som už ísť.
"Ešte vankúš.." smrkla som. Vytiahol ho z auta a podal mi ho. Pritisla som si ho na hruď.
"Vykroč s úsmevom, čaká ťa krásnych šesť mesiacov Nell..." odhodlane som prikývla a chytila rúčku kufra. Vykročila som vpred...
Keď som prešla cez letišné dvere, ako prvé som hľadala záchody. Nemohla som sa pripojiť k Edovi s uplakanými očami. Pri umývaní tváre som na malý moment chcela utiecť preč. Prehrabla som si vlasy a pozbierala sa. Nick mal pravdu, čakali ma úžasné mesiace strávené v Spojených štátoch.
Usmiala som sa cvične do zrkadla, nebolo vidno, že som plakala. Našla som ich rýchlo, v crew bolo oveľa viac ľudí, ako som si myslela.
"A s Nell sme kompletní..." skonštatoval Ed a pozdravil ma úsmevom. Ťažko som sa nadýchla, bola som vzrušená ale zároveň aj vyplašená.
"Čo tak nejakú prvú spoločnú tour fotku?" navrhla som. Zápästie som mala už úplne v poriadku, rada som držala fotoaparát v rukách.
"Nech ti ani nenapadne mávať nám pred nosmi foťákom a neustále nás otravovať fotkami. Máme dosť *** paparazov..." odvrkol mi Stuart. Napadlo mi, ľahnúť si na pohyblivý pás a nasledovať moju batožinu, schmatnúť ju a utiecť.

"Rozumiem..." povedala som si skôr pre seba. Postavila som sa ku oknu a sledovala pristavené lietadlo.

Stuart bola ako choroba. Ako zlé vyrážky. Ak si taký človek ako on, vybíja na vás energiu, máte chuť buď kričať, alebo mať od všetkých pokoj. V lietadle som si sadla úplne dozadu, ďaleko od všetkých. Začala som písať svoj denník vetou: Smrť Stuartovmu egu....
Moja batožina sa po prílete samozrejme vynorila ako posledná.
"Hej.." cítila som štuchnutie na lopatke. Otočila som sa a venovala mu nahnevaný pohľad.
"Tvoj telefón.." nastavil dlaň.
"Poznáš podmienky zmluvy...žiaden kontakt..." stále som si myslela, že je to zlý žart.
"Ja viem, že musím byť dokonale neviditeľnou. Ale telefón potrebujem..." odsekla som mu späť. Ak on voči mne nemá úctu, ja detto.
"Daj mi ten *** telefón. Nemáme čas na *** naťahovanie!" naozaj na nás ostatní čakali. Ako previnilý tínedžer som zo zadného vrecka nohavíc vytiahla svoj telefón a dala ho svojej kárajúcej matke - Stuartovi.
"Neskôr si pohovoríme o tvojom Facebooku a Twitteri..." nepríjemne na mňa ukázal ukazovákom a ponáhľal sa dopredu.
"Aáááááááááá!" zavrčala som, len aby som si uľavila.
 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Anička Anička | 1. dubna 2013 v 20:20 | Reagovat

:-D  :-D  :-D Díky :-D Jsi hodná :-D Sorry, že to nebylo dřív, byla jsem bez internetu, ale neboj, první co vždycky udělám (když zaparkuju na zbytek dne u počítače :-D) je, že zkontroluju tvůj blog :-D Doufám, že tě to baví, protože by mě mrzelo, kdybys to psala jenom kvůli 2(?) lidem... :-(  :-( každopádně na mě se můžeš spolehnout ;-)  :-D už se těším na další část :-)  :-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama