The ugly duckling become a swan 1/?

3. března 2013 v 22:26 | Lenik |  The ugly duckling become a swan
Tak dobre, dlho som Vás nechala čakať (a verte, že som mala v pláne, potrápiť Vás ešte dlhšie)
Pridám tu niečo. Smějící se
Že... 'niečo' Smějící se.
Neviem, čítajte. Zatiaľ to mám iba premyslené, že ako to skončí...
Teraz mi niečo napadlo.... Smějící se.
Nechce to niekto spolu so mnou dopísať? (Naložiť si na plecia popri škole - úlohách, písomkách - ešte aj písanie FFky so mnou??? Smějící se)
Už to vidím, že ako sa hrniete všetci. Smějící se

Venované Mimi a všetkým fanynkám Nialla. Smějící se
Have a fun!



"Vystojím tu aj dieru..." naštvane som sa postavila na špičky. Chcela som zistiť, či sa náhodou rad nepohol a len nejaký obmedzenec sa pozabudol a blokoval cestu vpred.
"Pokoj Mimi..." ozvala sa za mnou ťukajúc do telefónu Leny.
"Nechápem..." pokračovala ďalej s pokojným tónom,
"Ako ťa dokáže zakaždým vytočiť táto situácia, sme predsa v najlepšej kaviarni v meste. Každý.." zdôraznila a pozastavila sa. Vždy to robievala, keď si nebola istá dnešným dátumom. Prekrútila som očami. Áno, ona využívala svoj voľný čas na 100%. Dokonca aj čakanie v rade zužitkovala na dokončenie nového článku na blog, ktorý pravidelne navštevovalo milión ľudí denne.
"Dnes je utorok, dvadsiateho šiesteho... ROK 2013..." uškrnula som sa. Niekedy sa vo svojom virtuálnom svete strácala.
"Uhm..srdečná vďaka..." pozrela na mňa otrávene.
"Toto je najlepšia kaviareň v meste. Každý po tejto skvelej káve túži a potrebuje ju ako drogu..." bezmocne kývla plecami a starostlivo si odložila mobil späť do kabelky.
"Áno, ale nebudem predsa vstávať už o piatej ráno, aby som sa dostala ku káve skôr ako bude obed!" znova som sa postavila na špičky. Leny dobre vedela, že so mnou je komunikácia ťažká. Nepripúšťam žiadne argumenty.
"Toto je fakt otrava..." založila som si ruky na hrudi. Pohľadom som si oťukla niekoľko ľudí, ktorí stáli za nami. Po zistení, že niektoré dievčatá majú naozaj otrasný vkus na oblečenie, ma vyrušil jemný vánok, vďaka ktorému ma moje vlasy zašteklili na líci. Celý rad obehli tri osoby. Akoby nič.
"Vi-videla si to?" s úžasom som sa spýtala Leny. Tá sa len pokúsila o úsmev. Znova som sa nadýchla a pokúsila sa to pochopiť. Ústa som od neprekonateľnej drzosti nedokázala zatvoriť.
"Možno sa ponáhľajú..." Leny nahodila ten svoj jemný piskľavý hlások.
"Dnes, ani prezident USA nedostane kávu skôr ako ja, ak si ju poctivo nevystál v tomto rade..." prehrabla som si vlasy a naštartovane sa dostala k pokladni.
"Prepáčte..." unúval sa otočiť iba jeden z trojice. Dosť nesympatický. Zachytila som protivný pohľad niekoľkých ľudí v rade, samozrejme som im ho vrátila.
"Prepáčte..." pridala som na hlasitosti a poklepkala osobu v strede na rameno.
"Á-áno?" otočil sa na mňa s úsmevom na tvári. Svoju kávu mal už v rukách. Jeho dvaja spoločníci - nápadne podobajúci sa na mužov v čiernom - niesli ďalšiu várku kofeínu.
"Ak ste si nevšimli... tu sa na kávu čaká v rade." ukázala som na ľudského hada, ktorý sa tiahol od pokladne až k dverám kaviarne.
"Nemôžete sa len tak..predbehnúť!" vyčítavo som na neho pozrela.
"Už odchádzame..." strápnene sa ospravedlňoval a zastal na mne pohľadom. Bola som mu povedomá...
"Tu ide o princíp!" použila som svoju obľúbenú frázu. Život je o princípoch.
"Čo ak by sa tu každý začal predbehovať? .." dvihla som zvedavo obočie.
"Sklapni krava..." nejaké dievča mi skočilo do reči. Nechápavo som zažmurkala. Nazvala ma kravou? Rozdýchala som ďalší nával zlosti.
"Vlastne má pravdu, nebolo to správne..." vysvetlil to tej 'čomanazvalakravou'. Víťazne som sa na ňu uškrnula, to ju asi trocha naštvalo.
"Ale on nemá čas vystávať v rade. Takže to pochop, použi mozog..." skrútila ústa do opovrhujúceho kŕča. S pripomienkami začali aj jej 'kamky'.
"Mám ti to povedať jednoduchšie, alebo pochopíš aj týmto slovám, že mi je to totálne ukradnuté?" ako jediný sa zachichotal Mark, zamestnanec kaviarne, s ktorým sme si rozumeli už od prvej chvíle. Vždy bol na mojej strane. Potom som si uvedomila, že som to už jednoducho chcela nechať tak a vrátiť sa k Leny. Ale tá bitch, alebo jedna z jej kamošiek ma obliala niečím, čo si kúpila v nejakom fastfoode a považovala to za nápoj, keď som prechádzala okolo. Moja normálna reakcia: zabijem ju. Takto som len omráčene pozerala na svoju obliatu košeľu. 'Muži v čiernom' sa obávali hromadnej bitky, v ktorej by som úprimne nemohla vyhrať, oddelili nás tak, že mňa dostrkali preč.
"Som v POHODE!" konečne som sa im vytrhla. Na ramene som si napravila kabelku a chcela sa tam vrátiť, nechala som tam predsa svoju kamošku. Ako tupelá mi zatarasili cestu.
"Toto je vážne obmedzovanie slobody..." pozrela som najprv na jedného, potom na druhého. Len na seba pobavene pozreli. Nakoniec ustúpili, keď sa u nich objavil dôvod môjho fľaku na košeli.
"Ona nie je hrozba..." povedal im, akoby som tam nebola.
"Som Niall..." doširoka sa na mňa usmial. Naozaj, naozaj som nechcela byť nepríjemná, ale už som mala dostatočne pokazenú náladu. Po tom, ako som mu nepovedala svoje meno a jasnou mimikou mu naznačila, že ma otravuje, zaskočený pozrel na dva soľné stĺpy za sebou, vyškierali sa mu. Čo to bola za ochranka?
"Nestretli sme sa už niekde?..." spýtal sa ma a pritom sa sám snažil, spomenúť si. Nešlo mu to.
"Veľmi ma mrzí tá káva...Ak by som ti to mohol nejako vynahradiť..." nervózne sa obšíval.
"Možno nejaký obed? Večera?" navrhol. Na toto som ja nebola. Na úsmevy a úškrny. Môj čas sa pre mňa stal takým vzácnym, že som nemienila premrhať ani sekundu. Celé moje myslenie bolo o postavení seba na prvé miesto.
"Nie..." odsekla som a pohľadom vyčkávala Leny.
"Ale..."
"Prepáč, ale vážne nie..." zmiernila som trocha tón. V tom momente vyšla z kaviarne aj Leny. A mala svoju kávu.
"No...výborne.." rozhodila som rukami. Niall sa obzrel smerom, ktorým prichádzala Leny. Moja takzvaná kamoška sa len usmiala.
"A tých dvoch ..." kývla som hlavou na gorily a potom som znova pozrela na Nialla,
"...by som bez váhania vyhodila..." úsmev im klesol a ja som sa naopak, sviežo usmiala. Potom som už naozaj od nich odišla a kráčala priamo ku Leny.
"Meškám do práce...asi ma porazí..." pozrela som zúfalo na Leny. Pohladila ma po ramene a povzbudzujúco sa usmiala.
"Vieš, premýšľala som nad rozhovorom..." začala neisto.
"Urob ho! Neváhaj...zlatko, vážne musím...porozprávame sa doma. Sľubujem..." za behu som jej to veľmi ľutujúco oznamovala. Povzdychla a len mi zakývala.
"Meškáš..." sucho mi môj otec odvetil, keď som vbehla do ordinácie.
"Ja viem...prepáč.." rýchlo som na seba hodila biely plášť. Nervózne som sa snažila napraviť si golier, ale bola som taká naštvaná...

"Bré ránko..." očami som sa pozastavila na Leny, ktorá práve prišla do kuchyne. Nevyzerala dobre.
"Kedy si prišla?" napchala som si veľký kus bábovky do úst. Rýchlo som sa napila horkej kávy, keď sa chute spojili, káva bola sladká a bábovka sa báječne rozplynula. Ani som si nevedela spomenúť, od kedy tento "zlepšovák" používam.
"Asi o tretej..." pošepla zachrípnuto.
"Suchoty?" uškrnula som sa, keď sa neunúvala vybrať si hrnček, ale pila vodu rovno z tečúceho kohútika.
"S kým si to vlastne bola?" už som začala mať podozrenie. Mala nového chlapa a mne to nepovedala?
"Tak...rôzne..." kývla plecami.
"Hmm.." skrútila som ústa a prižmúrila oči.
"A čo ten rozhovor?" pokračovala som s výsluchom. To, že mi niečo zatajovala, ma nútilo pýtať sa ďalej a ďalej. Ak by to vyklopila hneď, bolo by po probléme.
"Nevyšiel..." stroho odpovedala a ušla pred mojimi otázkami do kúpeľne.

Strhla som sa na hrozný rachot a hlasnú vravu. V telke bežala nočná repríza Priateľov, opäť som zaspala na gauči. Najhoršie bolo na tom to, že som rozsypala pukance, ktoré som mala v pláne zjesť. Často sa stávalo, že okolo nášho obytného domu chodili partie ľudí, ktorí si pospevovali a vykrikovali, aký je život super, pretože sú opití na mol. A keďže sa náš byt nachádzal na prízemí, nedalo sa nič iné robiť, ako to pretrpieť. Spoza záclonky som sa pozrela von. Musela som poriadne priostriť, oči som mala ospalé.
"Leny?" nemohla som tomu uveriť. Ona robila asi zo všetkých ten najväčší hluk. Zapálila som lampu, všetci sa otočili za svetlom, ktoré vychádzalo z nášho okna.
"Pšššt to bude Mimi...pššššššššššššššššššššššššššt..." opito sa ich snažila utíšiť, malo to opačný efekt. Triezva Leny by chcela, aby som ju dotiahla domov a uložila ju spať. V papučiach a v pyžame (kraťasy aj tričko boli s podtlačou Macka Pu) som otvorila vchodové dvere. Dvere bytu som nechala otvorené, o takomto čase nikde nebolo ani duše. Nepovedala som ani slovo, nechcela som vyznieť ako mama, ktorá ide karhať svoje decko, pretože robilo hurhaj pod oknami susedov.
"Ty?" vyhŕklo zo mňa. Niall sa na mňa pozrel a začal sa smiať.
"Ideš domov?" pozrela som na Leny a rukami sa objala, všetci si ma obzerali. Ako sa k nim dostala, to som netušila.
"Nehnevaj sa na mňa Mimi..." povedala to takým tónom, že som sa nemohla hnevať. Bolo mi jej ľúto.
"Nehnevám sa na teba..." podišla som k nej.
"Ale vy idioti... je mi jedno, že ste ožratí, ale na ňu ste mohli dohliadnuť!" zavrčala som. Niall na mňa znova pozeral prižmúrenými očami - snažil sa, spomenúť si. Preľakla som sa jeho prudkého pohybu, keď mi rukou zakryl časť tváre ako to robí operačná maska. Pokyvkávajúc na mieste sa usmial.
"Ty si tá nudná sestrička u môjho zubára!" víťazne skríkol. Moja očakávaná reakcia ostatných: výbuch smiechu. Bolo by pod úroveň vynadať mu za trápnu, detinskú poznámku.
"Vezmem ťa domov.." usmiala som sa na Leny. Pomaly sme kráčali ku dverám.
"Choďte domov!" rozkázala som im, netušila som na čo čakajú. Leny už sama kráčala ku dverám nášho bytu.
"Vezmi ma k sebe do postele!" Niall urobil veľký skok smerom ku mne. Ako sa predvádzal pred ostatnými. Ó, aký hrdina. Zbadala som, že sa nad nami zasvietilo na dvoch ďalších poschodiach. Naozaj sme zobudili polovicu činžiaku. Dobre som vedela, že za dvermi je vedro s vodou, s ktorou každý druhý deň naša domovníčka polievala kvietky, vysadené priamo pod našimi oknami. Bez váhania som vzala to vedro a obliala ho. Dostal, čo si zaslúžil.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mimi Mimi | 4. března 2013 v 20:23 | Reagovat

ááááá ja sa teším ako dopíšeš to pokračovanie :P ;)

2 Doms Doms | Web | 4. března 2013 v 22:09 | Reagovat

Och, vážně? VÁŽNĚ ho polila? Taky by jí za to měl nějak potrestat... (neber mě vážně, právě čtu 50 shades of grey, dokáže to vlézt na mozek) :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama