The ugly duckling become a swan 2/?

9. března 2013 v 22:25 | Lenik |  The ugly duckling become a swan


***
"Je ti zle zlato?" spýtal sa ma otec s podtónom uštipačnosti.
"Nie, nevyrušuj ma, inak si vypichnem oko..." odtiahla som sa od zrkadla a zároveň som sa konečne odvážila nadýchnuť. Nalíčiť sa, bola zložitejšia operácia ako odstránenie zubov múdrosti. Párkrát som zažmurkala, oko si muselo zvyknúť na zvýraznené mihalnice. Udivene som sa na seba zapozerala. Oči som mala...väčšie a... krajšie!

"Hmm...." sám otec uznal, že to vyzerá super.
"Čo povieš?" nadšene som sa na neho otočila. So spokojným úsmevom prikývol.
"A pre koho sa to že takto snažíš?" zrazu mu klesol úsmev a dokonca si ani neodpil z hrnčeka, hoci ho mal blízko úst.
"Pre nikoho..." kývla som bez záujmu plecami.
"Pre seba...." rýchlo som dodala. Ale moje malé sebavedomie dobre vedelo, že pre koho. To mi naozaj až drzý chalan musel otvoriť oči? Tú noc som nezažmúrila oko. Naozaj som prišla na to, že som nudná. Ja, moje vlasy, oblečenie. Musela som to zmeniť.
"Naozaj sa nič nedeje?" prišiel ku mne a pevne ma chytil za rameno. Ach, môj starostlivý ocko. Znova som zavrtela hlavou.
"Zmena je život oci." naplno som sa usmiala.
"Pamätaj si, že si úžasná taká, aká si sa narodila. Nepotrebuješ toto všetko, aby si sa mohla cítiť krásna. A kto to nevidí, je slepý a hlúpy..." zahanbene som zagúľala očami. Komplimenty od môjho otca, ktoré povedal vždy od srdca, ma vždy dostali a potom som sa červenala ako malé dievčatko. Vedel tak krásne hovoriť. Boli to pekné slová, no v praxi neznamenali nič. Spoločnosť chcela pekných, vždy upravených ľudí.
"Obávam sa, že nám obedňajšia prestávka skončila, takže zatvor svoj skrášľovací salón a choď sa pozrieť, či dvojičky Mullerové už prišli. To bude boj..." doširoka sa usmial, vystúpili mu výrazné lícne kosti. Môj otec bol ten najmierumilovnejšie vyzerajúci zubár pod slnkom. Bol niečo ako zúbková víla, len s veľkým bruchom a bradou. S mojou mamou sa rozviedli dávno, mal len svoju prácu a mňa. A keďže ja som sa presťahovala do samostatného hneď pri prvej príležitosti, venoval sa plnohodnotne len svojej práci. Zhrabla som všetky šminky, ktoré som si nakúpila, do zásuvky. Tam ma počkajú.
"Ešte jeden pacient..." upozornil ma otec, keď som sa natešene natiahla po kabelke.
"Čože?" pozrela som sa do kalendára, dnes nám už padla. Len nevinne pokrčil plecami a odišiel do kúpeľne hneď vedľa ordinácie.
"NO do pekla.." naštvane som zahundrala. Nedalo mi to, vyšla som z ordinácie, čakáreň bola prázdna. Pozrela som na svoje hodinky. 16:59. A v tom zaškrípali dvere. Vo veselej nálade si do ordinácie napochodoval Niall.
"Ááá!" veselo ma zdravil už z diaľky.
"Áááá..." sklamane som povzdychla. Prekvapený, že ho nevítam s jakotom, sa postavil predo mňa.
"Hmmmm..." vykrivil zaujato ústa.
"Nový parfum..." nadýchol sa blízko môjho krku.
"Nový makeup, vlasy..." s prižmúrenými očami mi detailne skúmal tvár. Nepríjemne znervóznená som musela uhnúť pohľadom. Čo dokázal urobiť kúsok kozmetiky s chlapskou pozornosťou...
"Páči sa mi to..." pochvaľujúco prikyvoval.
"To všetko...pre mňa?" podvihol zvedavo ľavé obočie. Pozrela som mu priamo do očí.
"Kartičku poistenca..." nastavila som prísne dlaň. Šokovane pozeral striedavo na moju nastavenú dlaň, do mojich očí, na dlaň... Reakcia za sto bodov. Trvalo mu dlhšie pochopiť, že to myslím vážne, nakoniec vytiahol peňaženku a spomínanú kartičku.
"Nech sa páči ďalej..." s hraným úsmevom som mu uvoľnila dvere a naznačila, že môže vojsť. Otec sa už vrátil a vítal Nialla s úsmevom.
"Tak ako to ide Niall?" študujúc jeho kartu sa ho môj otec opýtal. Postrčila som Nialla, aby ma prestal očumovať a ľahol si do kresla, aby sme to mali čo najskôr za sebou a ABY som mohla ísť domov.
"Výborne, momentálne výborne..." sladko sa na mňa usmial a odpovedal otcovi. Ani len netušil, že jeho zubár je môj otec. A že balí pred svojim zubárom jeho dcéru. Naozaj riskoval svoj život a koledoval si o kopu bolesti pri najbližšom vŕtaní zubu.
"Ako pokračuje kariéra?" otec odtrhol zrak od karty a uvidel priblblo sa usmievať Nialla a mňa ako sa mračím. Očami som mu pripomenula, že tu nie sme sami, skoncentroval svoju pozornosť na otca.
"Výborne, darí sa nám...." ľahostajne kývol rukou. Prekrútila som očami a radšej sa vrátila ku svojej práci, musela som vypísať kopu papierov pre poisťovňu.
"Mimi, mohla by si mi pomôcť?" ozval sa po chvíli otec. Prekonala som sa a dvihla sa zo stoličky. Hneď som vedela, že potrebuje, aby som tomu bláznovi odsávala sliny, zatiaľ čo mu robil obhliadku chrupu.
"Stačí dýchať nosom..." poradila som Niallovi. Chyba nebola v dýchaní, ale v koncentrácii. Začal na mňa žmurkať raz pravým, raz ľavým okom, kým som dávala pozor na to, aby sa neutopil vo vlastných slinách. To som ešte zvládla. No keď začal naschvál škúliť, ušlo mi zasmiatie. Otec sa zastavil a pozrel na mňa. Len som zavrtela hlavou a tvárila sa vážne, aby mohol pokračovať.
"Všetko je v poriadku..." otec vypol lampu, ktorou si na Nialla 'posvietil'. Vrátil sa k počítaču, ja som zatiaľ Nialla zbavovala obrúskov, ktoré mal zastrkané za golierom. Už sa mohol postaviť, vyskočil na nohy, no príliš blízko mňa. Napravil mi prstom ofinu, ktorá mi padala do očí a ktorá mi vlastne zavadzala. Natiahla som sa k stolu a podala mu pohotovo jeho kartičku. Tak a teraz mohol odísť. Pochopil to a s prehrou v očiach kráčal ku dverám. Ešte som mu ich s radosťou otvorila a vyprevadila ho s úsmevom.
"Dovidenia..." vycerila som aj zuby.
"Dovidenia..." odzdravil a ja som pomaly zatvorila dvere.
"Počkať..." zaznelo, to sa mi snáď len zdalo.
"Áno?" znova som otvorila dokorán dvere.
"Čakajú ma teraz nejaké prehliadky?" spýtal sa ma. Vedela som, že len zdržuje. Úprimne som to nevedela, opýtala som sa otca.
"Oci?" až keď odzneli tie slová, uvedomila som si, že som sa preriekla. Namáhavý deň, žiaden čas na jedlo... to všetko mohli byť skvelé výhovorky. Ale pravda bola, že som stratila koncentráciu len a len kvôli nemu.
".... ehm... má sa v najbližšom čase zastaviť na čistenie zubného kameňa?" vykoktala som sa. Niall na mňa pozeral šokovane. Otec možno ani nespozoroval, že som porušila naše nepísané pravidlo, že v ordinácii pred pacientmi používame formálne oslovenia.
"Nevidím dôvod..." odvetil otec.
"Takže nie.." preložila som Niallovi znova otcovu odpoveď.
"DOVIDENIA..." zasmiala som sa, vychutnávala som si jeho prekvapenie.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Doms Doms | Web | 10. března 2013 v 19:43 | Reagovat

Na záčátek řeknu toto - moc krátký díl :D. Ale jinak vážně úžasné, jak se kvůli němu mění, jak je z něj nervózní a jak ho šokovala :D. Paráda :D.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama