Listopad 2014

Nadpis nie je podstatný #142

27. listopadu 2014 v 0:23 | Lenik |  Ehm....
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.

Nadpis nie je podstatný #141

23. listopadu 2014 v 22:59 | Lenik |  Ehm....
Sumarizácia výsledkov včerajších predsavzatí:

- zobudiť sa skoro - počíta sa to aj v tom prípade, ak ostanete ležať v posteli ďalšiu hodinu a pol?
- oprať si - žiadne pofarbené oblečenie, pretože to za mňa urobila mamka.
- nejakým zázračným spôsobom si vyprané oblečenie vysušiť - predstavte si! my máme radiátor! you don't say.
- pobaliť sa - nikdy sa NEDÁ pobaliť deň pred odcestovaním, pretože ešte ráno vyťahujete veci ako zubná kefka a šminky!
- urobiť si check in - mám sedadlo 07F, dúfam, že sa vedľa mňa usadí nejaký dobre voňajúci človek mužského rodu.
- kúpiť si lístok na vlak - DONE.
- urobiť si ešte veci do školy - naaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaah
- napísať časť na blog - nezúfajte, beriem si so sebou aj notebook, možno načerpám inšpiráciu, keď budem sedieť v preplnenom vlaku.

Počet pozretých filmoch o Bridget Jonesovej: 2
Počet dočítaných kníh o Bridget Jonesovej: 1
Počet tlačiarní, ktoré prestali fungovať práve vtedy, keď som si potrebovala tlačiť dôležité veci: 1
Počet cigariet vyfajčených počas toho ako som premýšľala, že vyhodím tú sprostú škatuľu von oknom: 3
Počet minút, ktoré som strávila premýšľaním nad tým, že sa vrhnem na školské povinnosti: 30
Počet minút strávených plnením školských povinností: 0
Počet nadávok pri balení: 50
Počet matiek, ktoré mi pomohli: 1


Čo je ešte potrebné urobiť ráno:

- skoro vstať,
- vyžehliť si vlasy,
- donabíjať si všetku elektroniku,
- napchať si do telefónu nejakú hudbu,
- dobaliť sa,
- skontrolovať si všetky potrebné doklady, lístky na vlak, autobus,
- stihnúť autobus na stanicu,
- nasadnúť na správny vlak.


Nadpis nie je podstatný #140

22. listopadu 2014 v 23:42 | Lenik |  Ehm....
Dnes mal môj brácho stužkovú!

Dnes ráno sme ešte samozrejme boli kupovať manžetové gombíky, pretože v našej rodine je zvykom robiť všetko na poslednú chvíľu...

A hoci si to nedávame najavo (pretože sa z nášho bytu často ozýva: ty tupelo, alebo Lena, urob mi dačo jesť) máme k sebe blízko. A za to som naozaj vďačná.

Novinka číslo dva.

V pondelok letím za mojim druhým súrodencom do UK. Keďže som bola v USA, kým sestra s frajerom boli na Slovensku, vôbec sme sa nevideli, len cez skype a keďže som našla lacné letenky, idem.

Serem na školu, serem na všetko, idem.

Teším sa. :)

Takže plán na zajtrajšok:

skoro vstať,
oprať si, keďže budem skoro hore,
nejakým zázračným spôsobom si vyprané oblečenie vysušiť,
pobaliť sa,
urobiť si check in,
kúpiť si lístok na vlak,
urobiť si ešte veci do školy,
napísať časť na blog,

a aby som nezabudla na to najdôležitejšie....

VRÁTIŤ SA V ČASE, KEĎŽE TOTO VŠETKO NEMÁM ŠANCU STIHNÚŤ!




Nadpis nie je podstatný #139

20. listopadu 2014 v 17:18 | Lenik |  Ehm....
Krásny deň plný psychického nepohodlia.

Dnes sme mali prednášky s profákom - pre ktorého máme s Mimi krycie meno Holub - z predmetov Sociálna práca v neštátnych subjektoch a Sociálna práca s cieľovými skupinami.

Jaaaj, kopa srandy. Hell no.

Na začiatku nás upozornil, že druhá časť hodiny bude trochu vážnejšieho kontextu, pretože chcel prednášať o paliatívnej starostlivosti v hospici (zariadenie, kde ležia umierajúci).

Neverila som, až kým ten psychický terorista nedoniesol CDčko - Bach's greatest hits, hah, barokový Michael Jackson.

Rozdal nám papier a vysvetlil nám, že máme napísať list veľmi dobrému priateľovi, s ktorým sme sa nevideli asi 15 rokov, pretože odišiel niekam do USA a práve včera sme dostali sms-ku, že zomrel.

A som si povedala: á do pi*e.

Povedal, že máme na to toľko času, koľko potrebujeme a pustil tú pohrebnú hudbu.

Názorná ukážka


Myslím, že toto je pustené, keď je už truhla v dome smútku a nosia sa k nej kvety.

Wtf, nikdy som si nepomyslela, že niekedy napíšem v článku slovo truhla.

Začala som premýšľať (ako pri písaní poviedky) o tom, čo tam dám, napádali mi vtipné príhody, ako spomienky, ktoré tam môžem napísať a osobnejšie som sa do toho začala vciťovať a začala som REVAŤ.

Spomeniete si na ľudí, ktorí tu už nie sú a mali byť.

Všetok môj precious makeup ma začal štípať v očiach, na papier mi kvapkali slzy s čiernymi bodkami od špirály.

Moje myšlienkové pochody:

"oh do riti, ešte mi aj sopel tečie."

*tiché usmrknutie*

"a nemám do puče ani vreckovky."

*sopel tečie ešte viacej*

"nemôžem popýtať nikoho vreckovky, zistia, že revem."

*tá hudba*

"keby som mala aspoň dlhý rukáv"

*v duchu sa zasmejem*

"nič, idem na wc."

Po pol hodine toho kvílenia sa opýtal, či niekto chce nahlas prečítať ten list, ja osobne zdeptaná som len držala hlavu dole, nikto sa však neprihlásil a samozrejme nemohol nás do toho nútiť, takže na čo to bolo dobré?

Jasné, aby som zistila, že nemám nervy na to, keď sa spomenie smrť a že ak sa chcem tešíť zo psychického zdravia, nemám ísť robiť do hospicu.


Boh mu žehnaj.


A Bachovi, nech odpočíva v pokoji.

Nadpis nie je podstatný #138

17. listopadu 2014 v 22:32 | Lenik |  Ehm....
Keď zistíte, že ste mali vrátiť knihy do knižnice už pred troma dňami...



Fuck this. Fuck that. 18 1/2

17. listopadu 2014 v 13:45 | Lenik |  Fuck this. Fuck that.

Pre Stanku :)

Nadpis nie je podstatný #137

8. listopadu 2014 v 0:59 | Lenik |  Ehm....
Boli sme s Mimi v kine.
Celkom neplánovane a len pre to, aby sme nesedeli doma.

Na Interstellar.

Pri pokladni: Ja neviem ani ako sa ten film volá, niečo na 'i'.


Dobrý film, určite obe odporúčame.


Celú cestu domov sme ho rozoberali a na kalkulačke rátali, kto mal koľko rokov. Ak si ho pozriete, pochopíte.

Smějící se

Film skončil príliš neskoro na to, aby v našom meste premávala ešte mhd, takže pešobus je najlepší.

Išli sme asi 50 minút?
"Cítim sa ako ten kozmonaut. Idem, idem a nič."

Ideme si mestom a cez cestu v parku sa premávali nejakí traja típci, mali na hlavách kapucne a boli celí v čiernom, no proste nič dobré.

Ja: nepozeraj sa na nich!

Mirka:


Smějící se Priamo na nich! Smějící se

Smějící se

Došli sme domov v pohode, nie ako ujo, ktorý vystúpil z taxíka, aby sa vygrcal.


If you could read my mind...

7. listopadu 2014 v 0:29 | Lenik |  Ehm....
Kecací článok o grcaní nad ľudským správaním.


Som typ človeka, ktorý rešpektuje a drží sa priateľov aj napriek tomu, keď vidí ako obrovské (obrovitánske) chyby robia vo svojom živote.

Veď sa hovorí, staraj so o seba (Garnier).

Kto som, aby som ich súdila, alebo ich poučovala?

Boh? Pche, len Lenik.


Každý si nesieme niečo, čo nás v živote poznačilo a naše správanie je tomu prispôsobené.

Možno pre niekoho výhovorka, možno niekto, kto to zacítil na vlastnej koži, vie o čom hovorím.

Nech sa stane čokoľvek. Nech urobíte akúkoľvek hlúposť. Som stále tu.

Priateľ je človek, ktorému keď povieš: "Niekoho som zabil," odpovie, "Kam ho zakopeme?"

Ak ste môj priateľ, môžete mi povedať čokoľvek, môžete u mňa plakať ako dlho chcete, môžeme sa ísť spolu opiť a tancovať celú noc, aby sme na všetko zabudli. (Ak ovšem hrajú ľudovky!)


Ale potom su tú hranice.
Moje hranice, ktoré neprekročím.

Moja životná filozofia je o tom, ako správne pochopiť, čo sa ešte môže urobiť a čo už nie. Čo si dovoliť môžem, a čo už nie. Hranice.

A potom, keď moje nervy dostanú maximálny šok, prestanem byť len tichý pozorovateľ (pretože, ste dospelí, tak nečakajte, že za vás budem preberať VAŠU zodpovednosť za VAŠE činy) a urobím s tým koniec.

Tak si uvedomím, ako už ďalej nemôžem mať za priateľa osobu, o ktorej (za tie dlhe roky kamarátstva) viem dokonca aj číslo odtieňu farby na vlasy, ktorú som dlhé roky volala druhou sestrou a o ktorej viem, že je sebecká a ťahá ma na kávu len pre to, aby mohla hovoriť len ona.

Ale mne to nevadí, veď sa dokážem vypísať na blogu, nepotrebujem sa baviť s ľuďmi o mojich problémoch...

Spustila som u nej všetky nároky a bola som rada, že ju mám. Ja viem, zatvárala som pred tým oči.

Akékoľvek šialenstvo (chlap, diéta, znova chlap,) ju chytilo, držala som sa a kašľala som na seba, odložila častokrát školu, blog (najmilšia vec, čo ma baví), môj tajný objav, ktorý som obdivovala, odhodlanie na pohyb, písanie, relax a s myšlienkami je to kamoška, som šla a počúvala.

A Lenik klesal a klesal...

Pre ňu škola, objavovanie, vycestovanie do zahraničia, cudzia kultúra, knihy, moja obľúbená hudba nič neznamenali. Nemohla som jej o tom porozprávať, nebolo to ono. Nemyslite si, že som to neskúšala.

Citujem: "Ak ešte jedno leto stráviš v zahraničí Lenka, dostaneš odo mňa."

Vlastne...máme toho veľmi málo spoločného. Pri nej som žila vždy dva životy.

Ani len netuší, že mám blog, že milujem písanie, že píšem....

(aj napriek tomu som bola rada, že ju mám.)

Zastávala som ju pred mojou mamou, ktorej sa nepáčilo, keď ma videla večer zdeptanú a zničenú, pretože: mami, ty to nechápeš, je to kamarátka.


Moja obyčajná mama so sedliackym rozumom to chápala a videla do toho. Len...ja som to ešte zvládala, nebolo to také zlé!


Veď vždy sa to vyrovnalo dňom, kedy sme mali prachy a šli sme nakupovať, alebo keď mi farbila u nás doma vlasy a potom mi ich vyžehlila, alebo učesala tak, že som sa cítila pekná.

Zima či leto, stále sme chodili na prechádzky s jej psíkom.

Častokrát sme sedeli na schodoch za našim činžiakom do neskorej noci a pili pivo (:D) alebo si len tak pofajčievali, spomínali na časy, keď bolo super a rozmýšľali, čo bude o 10 rokov....

.
.
.

Od dnes je všetko preč.

Povedala som, že už toho mám dosť! (veľmi vynervovaným spôsobom)

Prišla som o kamošku, ktorú poznám viac ako 15 rokov.

Pretože bezohľadne pozerá na seba, ubližuje mne, sebe (nevedomky), okoliu a ja....už potrebujem svoj pokoj a nie myšlienky o tom aké hyeny ľudia dokážu byť.

Chápete? Nie? Nevadí...

Nehovorím si práve teraz, že zmením kompletne svoj život, ale cítim, že som urobila dobre. Ja som to cítila už dlhšiu dobu.

Aké je to odporné povedať, že som rada, že som sa jej konečne zbavila....


Je mi len ľúto všetkého toho pekného.


A úprimne?

Čakám, kedy sa dostane do takého prúseru, kedy to bude úplne v riti a ja si to ešte aj začnem vyčítať, pretože: "Mala som vydržať dlhšie, veď ma nevyužívala a nevyciciavala až tak veľmi. Nestalo by sa to, ak by si jej dvihla telefón a mala by sa komu vyrozprávať."





A nie, ona sa nezmení ani po tomto, a buď to ostane takto, že obmedzím kontakt s ňou, alebo sa znova vrátim po nejakej odmlke zregenerovaná do toho istého kolotoča.



Nadpis nie je podstatný #136

4. listopadu 2014 v 15:15 | Lenik |  Ehm....
Nemá poľština najvtipnejší spôsob ako niekomu vynadať?