Fuck this. Fuck that. 25 2/2

11. června 2015 v 20:31 | Lenik |  Fuck this. Fuck that.



Prečo nás do kelu nenechali v pokoji odísť...
"Bež priamo k taxíkom..." prikázala som Oliverovi bez toho, aby som si to premyslela.
Ťažko sa mu táto situácia spracovávala v hlave, rovnako ako mne, keď mi to prvýkrát prikázal Malik pri sprejovaní mestskej radnice.
"Poď.." chytila som ho za ruku a potiahla dopredu. Najprv sa nešikovne zatackal, ale keď pochopil, že sa im musíme vyhnúť, rozbehol sa a ja som mala čo robiť, aby som mu stačila.
"Bež, nezastavuj..." pustila som jeho ruku, keď bol na mňa príliš rýchly a ja som ho iba brzdila.
Jemu sa beží s tými jeho mladými nohami...
"Len sa nezastavuj Ela..." precedila som cez zuby.
Dychčanie a dupanie ťažkých topánok som za sebou počula čoraz bližšie a bližšie. A naopak Oliver sa mi čoraz viacej vzďaľoval.
"Ale, ale..." pevný stisk na ramene ma prinútil zabrzdiť. Unavene som to vzdala a snažila sa chytiť dych, pretože ho v najbližších sekundách budem musieť potrebovať.
"Mala krčmárka..." Frank sa na mňa pozrel a ja som na neho len vystrúhala znechutenú grimasu.
"Ako vám môžem pomôcť páni?" zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Svoj bok som pevne zvierala rukou, pretože bodavú bolesť som cítila skoro vo všetkých vnútornostiach.
"Oh je tu veľa vecí, s ktorými mi môžeš pomôcť..." chcel sa znova priblížiť, o pár krokov som zacúvala.
Mala som dve možnosti: začať kričať a zobudiť tak celú ulicu a zalarmovať v každej situácii striehnucich dôchodcov, alebo použiť slzák, ktorý ležal na dne mojej tašky.
"Vyjasnime si niekoľko vecí. Oliver o vašu spoločnosť viac nestojí. Necháte ho na pokoji a-, au!" nezadržala som piskľavý výkrik, keď moju ruku vykrútil do neznesiteľne bolestného uhla.
"Oliver!" zreval. Očami som skočila na malú postavu na konci ulici, ktorá sa na nás váhavo dívala.
Bol dostatočne ďaleko, aby stihol ujsť.
"Vráť sa!" hrubo mu prikázal a pevne ma držal na mieste.
"Neopováž sa!" skríkla som.
A nasledoval trest v podobe bolesti.
"Čo vlastne chceš?" bolestne som zafučala.
"Vieš, pekne si ma naštvala tým, ako si odviedla Olivera a ani sa nerozlúčila..." sklonil sa k môjmu uchu a ako to majú psychopati vo zvyku, úchylne tam zašepkal.
"Mohol byť z neho celkom dobrý doručovateľ. Nevinné chlapča so školskou taškou na chrbte, kto by si o ňom pomyslel, že má u seba matroš pre celú štvrť..." uchechtol sa.
"Ty prasa!" zavrčala som naštvane, chcela som mu napľuť do ksichtu.
"Chceš tu ruku ešte niekedy používať?" opýtal sa ma neveriacky.
"Áno, ty idiot..." zasyčala som mu späť.
"Kámo, toto je šialené..." neisto mu do toho skočil jeho spolubojovník. Ten už od začiatku stál bokom a prestupoval na mieste.
"Vidíš? Si cvok, daj sa liečiť." precedila som cez zuby. Keď som sa vrátila očami k Oliverovi, bol od nás vzdialený pár metrov a stále kráčal bližšie a bližšie.
"Ale zaberá to na mladého hrdinu..." choro sa zasmial. Pustil ma a odstrčil od seba, priamo pred Olivera. Tomu som venovala jeden prečomanepočúvaš pohľad a znova sa otočila k tomu bláznovi.
"Takže je to tvoje posledné slovo Oli? Bol by to pre teba dobrý kšeft..." lákavo podvihol obočie.
V duchu som si prestala masírovať stŕpnuté zápästie a pricapla ruku na Oliverove ústa.
Nervózne som sa pozrela na Olivera, ktorý si dával príliš dlhý čas na tak jednoduchú odpoveď.
"Nie..." zavrtel hlavou.
"Bola to chyba, nechcem pre teba pracovať." pevne dodal a ja som si úľavou vydýchla.
***
Od dverí sa ozvalo rázne klopanie, tak som položila svoju zubnú kefku späť do pohárika a pobehla otvoriť.
Takže dostal moje správy.
"Hej, počkaj.." zastavila som ho šeptom skôr, ako sa zúrivo prebojoval do mojej chodby. Vyzeral pekne naštvaný a ospalý.
"Prv ti na to celé poviem môj názor..." dlho sa na mňa pozeral so spojeným obočím, potom však spustil ramená a prikývol.
"Do kúpeľne.." kývla som hlavou k dverám.
Veľa miesta na rozhovory v jednoizbovom byte veru nie je.
"Tak spusti.." sledoval ma, ako za nami potichu zatváram staré, vŕzgajúce dvere kúpeľne.
"Na začiatok, Oliver asi pred pätnástimi minútami zaspal." zdôraznila som, pretože sa mi nepáčila jeho bezohľadná hlasitosť.
Krpec bol natoľko vystrašený po tom, čo od nás Frank len tak odkráčal, že nechcel ísť domov.
A ku mne to bolo oveľa bližšie.
"Ela, to mi je fuk. Stokrát som mu zakázal vykrádať sa z domu, tak nech si za to nesie teraz následky..." rozhodne sa chcel dostať z kúpeľne, pekne som ho zatlačila späť.
"Uhm, popremýšľajme o tom....od koho tie nočné vychádzky asi tak odpozoroval? Prosím ťa Zayn, má štrnásť, aj keď to nie je nič moc, si jeho starší brat a vzor. Chcel robiť niečo podobné ako ty, len naletel nesprávnym ľuďom. Nie je to nikoho vina." rozčúlene som mu vysvetlila a napravila som si na zápästí sáčok mrazeného hrášku. Dvihla som k nemu znova zrak, tuho nad niečím premýšľal.
"Fajn..." povzdychol porazenecky po chvíľke.
"Čo to boli za ľudia?" po pár sekundách ticha sa opýtal.
"To si ich teraz chceš nájsť a pomstiť sa im? Je to uzavreté Malik, Oliver im jasne vysvetlil, že to bola chyba a oni nás nechali ísť. Stopni svoje mušketierstvo." pretočila som očami.
"Pár týždňov ho častejšie kontroluj, nič viac. Myslím, že dnešok bol pre neho veľkým poučením..." dodala som.
Týmto som Oliverovu obhajobu ukončila. Aj Malik vyzeral, že už nie je tak naštvaný ako bol na začiatku.
"Si v pohode Šprtka?" kývol hlavou na moju ruku.
"Hej prežijem to..." ťažko som povzdychla.
"Čo sa stalo?" dvihol roztopený sáčok zeleniny z môjho zápästia. Zadíval sa na opuch a potom dvihol zrak znova ku mne.
"Nič." odsekla som.
V správe som Malikovi oznámila len to, že je Oliver zdravý a nažive u mňa doma. O bare a Frankovi som napísala len to najnutnejšie.
"Hej..." natiahol ku mne svoju ruku a položil mi ju na rameno.
Tak to jeho zízanie bolo vážne divné.
"Som v pohode, okej? Oliver bol vystrašený k smrti, takže mi ani nenapadlo panikáriť. Som v pohode." s hrôzou som sa dívala na jeho ruku na mojom ramene.
Malik ako utešiteľ, no to ma podržte.
"Bála som sa možno....tri sekundy." s úškrnom som striasla túto tému a vyšla z kúpeľne.
Vzduch v tej malej miestnosti začínal byť neznesiteľný.
"Čoskoro bude svitať, nevidím zmysel v tom, aby si teraz odniesol Olivera domov. Ak chceš, moja podlaha ťa privíta s otvorenou náručou.." pošepla som mu, keď sme obaja vošli do mojej obývačky lomené izby. Oliver spal v klbku na mojej posteli, z telefónu, ktorý ležal vedľa neho, sa plazili slúchadlá priamo do jeho uší.
"To je dobrý nápad..." prikývol mi pozorujúc svojho brata. Zobliekol si svoju bundu a chcel ju použiť ako vankúš, na ktorom si zloží svoju precenenú hlavu.
"Počkaj..." otvorila som svoju skriňu a z dna vyhrabala dva spacáky. Malik sa na mňa nechápavo pozrel.
"Minule som spal na tvrdej podlahe!"
"Minule som ťa nemala rada!" zasyčala som späť a hodila do neho jeden.
Nevďačnosť.
O pár minút sme už obaja ležali na zemi, každý vo svojej provizórnej posteli.
"Ron ťa do poslednej chvíle, kým nenastúpil do autobusu, čakal." zrazu prehovoril.
Ak ma chcel po celom tomto únavnom dni ešte doraziť pocitom viny...podarilo sa mu to.
Keď sa Kelby rozhodla, že si uloží Jackove peniaze na môj taxík do svojho kozieho trezoru, požičala som si jeden z Jackových luxusne vyzerajúcich dáždnikov a rozlúčila sa s Ronom tesne pred ich vchodovými dvermi sľubujúc, že prídem aj na autobusovú stanicu nasledujúci deň.
Neprišla som.
"Nemám rada lúčenie. Okrem iného, na jeseň sa vráti. A prečo ti vôbec niečo vysvetľujem, Ron moje ospravedlnenie prijal." odfrkla som si. Znova som sa pomrvila na mieste a pretočila sa na bok tvárou k Malikovi. Ten stále ležal na chrbte a podľa obrysov v pološere som usúdila, že zíza do stropu.
"Takže, ak raz budeš odchádzať do väzenia, nerátaj, že ti budem mávať bielou vreckovkou..." protivne som zašepkala. Len sa pobavene uchechtol a pretočil na bok.
"V skutočnosti je za tým celým len to, že by si si pred všetkými vybulila oči a to by zničilo tvoju povesť drsniačky, ktorá nikoho nepotrebuje a ktorá miluje svoju prítomnosť nadovšetko." pošepol mi priamo pred tvárou.
Jeho dych som mohla cítiť na špičke môjho nosa.
"Správaš sa rovnako Malik," zamumlala som a radšej pred pravdou zatvorila oči. Bola som veľmi, veľmi unavená a jeho slová mi nijako nepomáhali.

"To je dôvod prečo si tak neznesiteľne rozumieme..." počula som ho povedať, kým som úplne padla do svojich nočných môr.

---> ďakujem za minulú časť :)
 

15 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kačenka Kačenka | Web | 13. června 2015 v 16:09 | Reagovat

Iba ja som mohla byť stratená hneď na začiatku :-D :-D :-D Po kom asi tak ten Oliver bude, hm? :-D :-D Bože som zvedavá na to ráno keď sa všetci zobudia :-D Joj, nech už sú spolu šak im to trvá ako lačnému srať :-D :-D :-D

2 Nelcik Nelcik | 14. června 2015 v 13:45 | Reagovat

Ježín, tento príbeh sa mi absolútne dostal pod kožu💜 Ja nemám slov a vždy, keď príde na scénu Malik&Ela, tak sa uškŕňam ako malá 😆 Nemôžem sa dočkať novej časti

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama